Tak sme jednoducho vyšli von a išli sa pozrieť na to, čo sme mali rovno pod nosom - bazilika San Giovanni in Laterano. Pekné priečelie, pár žobrákov a predavačov šatiek (po včerajšom zážitku s mníškou mi bolo jasné, prečo obchendujú práve pred kostolmi). V knihe písali, že to do 19. storočia bolo sídlo pápežov. Vošli sme dnu. Ty môj úlet! Velikánska bazilika, 12 velikánskych sôch apoštolov, plné steny na pozeranie. Strop síce nic moc, na môj vkus príliš veľa zlata, ale podstatné bolo jedno - práve začínala svätá omša. Maminke nebolo viac treba. Kým my so sestrou sme krúžili po kostole s jednou šatkou okolo pliec ako siamské dvojčatá a oco sa hral na japonca (točil všetko), maminka prežívala to pravé orechové. Sväté prijímanie v Ríme. Nie Vatikán, ale takáto omša bolo presne to, čo mala zažiť. Tak a teraz môžem napísať, že dovolenka svoj účel splnila.To ostatné by som už ani nemusela spomínať, ale zase, boli to také veci, čo zaujali aj nás svetskejšie založených. Napríklad svadba. Bola sobota, obed a ja som išla za nosom k ďalšiemu kostolu. Nevesta bola Talianka. Taká tá škaredšia (neodvážim sa napísať typická, lebo to je, ako keby nás Slovenky hádzal niekto do jedného vreca a tiež sú medzi nami tie super krásne, krásne, pekné a menej pekné). Škaredé určite majú nejaké korene v Taliansku :) Ženích bol starší a všetci do nich hádzali ryžu ako diví. To jediné si pamätám. A potom si teda ešte pamätám fotografa, ktorý sa dovalil na motorke s fotkami celej famílie a prehadzoval ich takou rýchlosťou, že by sa pokojne mohol prihlásiť do nejakej súťaže „najrýchlejší prehadzovač“.Mamin úspešný deň pokračoval tým, že na ulici našla 10 Euro, za čo sme so "zľavou" kúpili vozík na kufor, aby sa oco ďalší deň pri "prevoze" domov netrápil. Večer som im to zase zrátala. Ako obvykle, pred siedmou sa von vyjsť nedalo. Lenže my sme ešte dúfali, že natrafíme na nejaký obchod so sandálkami, ktoré by vytešený tatík mohol zasponzorovať. Nestalo sa. Teda áno, niečo sme našli, ale nebolo to ono (my márnivé ženské). Tak sme pokračovali ďalej. Via dei Corso asi do polovice, potom ešte raz Piazza Navona - dúfala som, že uvidím moju zelenožienku, ale nebola tam. Teraz na jej mieste stál biznisman. Vyzeral fakt, ako keby utekal a on vlastne celý čas stál v úplne nepohodlnej póze. Ak ste mu hodili mincu, zdvihol obočie nad čierne okuliare. Sexy italiáno. Ja som ale nemala dosť a ťahala rodinu ku Castel Sant Angelo. To, že je hneď vedľa Vatikánu, sa cestou stratilo. Až kým sme nedošli po most a tam mama z diaľky zbadala Chrám sv. Petra. - Aha, aký pekný kostol. Čo to je?- To je Vatikán, mami. Chrám sv. Petra.- To nemyslíš vážne?Keď som im ukázala mapku, skoro ma prizabili. V dobrom. Vraj načo sme si kupovali lístky na metro, ak sa to dá prejsť takto pešo. Viem ja? Čo som ja za vedúcu, peknú a ešte aj múdru? (Odteraz budem mať indiánske meno „tri v jednom“ :). Rodinka teda skúpila nejaké suveníry (jediné, čo som si z Ríma priniesla okrem zadržaného dychu je magnetka na chladničku - odkedy mám vlastnú chladničku, pochytil ma tento zberateľský ošiaľ) a išli sme na večeru. Sestra nahodila obzvlášť nebezpečný výstrih a tak jeden mladík na moste skoro prišiel o rozum. A potom ďalší v pizzérii. Myslím, že sme vôbec nemali platiť. Cestou do hotela sme na Piazza Navona stihli ešte večerné predstavenie, kde som sa zamilovala do malého černoška, ktorý bol neuveriteľne rozkošný a po chvíli už sedel pri mne a tlieskali sme spolu. Na hraniciach by mi ale asi neuverili, že to je moje dieťa.No a s vyplazeným jazykom čiernym od prachu rímskych ulíc sme to úspešne dotiahli až do hotela. A strávili v ňom našu poslednú rímsku noc. Zatiaľ...
