Ide totiž o to, ako správne zareagovať na darovaný predmet. Staré porekadlo o zuboch darovaného koňa poznáme asi všetci. A verím tomu, že každý z nás už minimálne raz dostal nomináciu na Oscara za stvárnenie vedľajšej úlohy v kasovom trháku „Teším sa z darčeka až ma z toho bolí sánka“. Ja som tentokrát nominovaná nebola. Naši vedeli, že mikrovlnku nechcem a aj napriek tomu to riskli. Na tvári sa mi sám od seba nahodil výraz trpiteľky a vydržal tam celý víkend. K tomu som si zopár krát povzdychla, že čo ja stvora úbohá už len budem s tou mikrovlnkou robiť - samozrejme pred ostatnými, aby to zreteľne počuli. Zaúčinkovalo. V nedeľu sme išli do obchoďáku na fén. Môj starý vydáva pri zapnutí zvuk zdochínajúceho motora a tak pri každom fénovaní zažívam adrenalínové stavy. No a určite sami uznáte, že v mikrovlnke si vlasy sušiť nemôžem. Domov sme sa vrátili so žehličkou. Nie s tou na vlasy, ale s normálnou žehličkou. Síce bola na zozname vecí, „chcem alebo by mi mohol niekto kúpiť“ až kdesi na piatom mieste v tesnom závese za autom a kolieskovými korčulami, ale regál so žehličkami bol hneď vedľa toho s fénmi. No nekúp to!Týmto by som sa v rámci mojej oscarovej reči chcela poďakovať mojim rodičom, hlavne ocíkovi, že mám ultranaparovaciu a ultrasuperdorukypasujúcu žehličku, ktorá mala včera premiérové predstavenie a zvládla ho na jednotku. Ešte raz veľká vďaka!
Nová spolubývajúca II
alebo "aby sme nikomu neukrivdili". Mikrovlnka sa za tie dve noci nijako nescvrkla, ani nenatiahla chvostík, aby dočiahol na zásuvku. A mne sa zatiaľ úspešne darí obchádzať elektroobchod, v ktorom by som zohnala predlžovačku. Zaujal ma však aj nápad, ktorý mi odporučili v diskusnom fóre, a to, aby som si z nej spravila alternatívnu lampu. Lenže....na víkend prídu naši (teda moji) a tak to musím nejako vydržať. Už si aj tak prečítali, ako som to ofrflala. A tak musím dopísať aj pokračovanie.