K Vatikánskym múzeám (v ktorých je Sixtínska kaplnka, a kam sme teda prirodzene chceli ísť) viedol asi kilometrový rad. Okolo stojaci Američania (v Európe už pomerne dosť rozšírený úkaz a v Taliansku a Francúzsku zvlášť) to odhadovali na 2 hodiny. Rad sa našťastie hýbal. Keď sme po 75 minútach konečne uvideli vchod, padol mi kameň z nôh. Sestra prešla ešte na študentský lístok, ja by som možno tiež, ale nechcelo sa mi tváriť až tak infantilne. Prehliadka múzeí bola jedným slovom únavná. Príliš veľa kusov starých sôch, príliš veľa gobelínov, príliš veľa ľudí, foťákov, Amíkov, Japoncov, Nemcov... Myslím, že Vatikán mi aj naďalej bude stačiť prostredníctvom televíznej obrazovky na Vianoce alebo Veľkú noc. Konečne sme sa dostali do Sixtínskej kaplnky. Nefotiť, nenatáčať, nejesť, udržiavať ticho. Cestou dole po schodoch som sa pripravovala na životný zážitok. No...skôr som mala pocit, že nás všetkých natlačili do plynovej komory (vopred sa ospravedlňujem za to nehanebné prirovnanie, ale nič lepšie momentálne nevymyslím), ktorej steny vyzdobili trochu krajšie ako zvyčajne. „Postupujte ďalej, netlačte sa pri vchode." Veľa ľudí. Veľa kresieb. Nebyť bedekra ani netuším, ktorý obraz je vlastne čí. Michelangelo. To je tá korytnačka?Viem, pomyslíte si, každý má svoj názor a ja tu zniem ako absolútny neznaboh a hanobiteľ svetovej kultúry. Ale...ak by som tam bola ja a možno ešte desiati, tak verte, že si to vychutnám. Sadla by som si na zem, uprela zrak do namaľovaných nebies a spojila prsty s tými, ktoré už ukradla aj Nokia. Takto som len fascinovane pozorovala sliedivé zraky strážnikov, odvahu turistov, ktorí to chceli mať zaznamenané na svojich pamätových médiách stoj, čo stoj a ten šum naokolo, ktorý bol predzvesťou ďalšieho výkriku „ticho prosím“. Prepáčte, no ja si sväté miesto predstavujem inak.A tak sme sa presunuli. Vyšli sme z múzeí a odkráčali späť na miesto, kde sme sa ráno zaradili do dlhého radu. Teraz sme pokračovali o pár metrov ďalej, aby sa pred nami odokrylo Svätopeterské námestie a Chrám sv. Petra. Celý čas bolo pod mrakom (ďakujem ti bože, že si nás nenechal trpieť), takže to pôsobilo dosť zašednuto, ale moja predstavivosť je dosť živá nato, aby som si domyslela davy veriacich, ktorí sa tu stretávajú kvôli pápežskému požehnaniu. Chrám sv. Petra je chrám na pohľadanie. Až príliš. Opäť ten istý pocit, čo v múzeu. Veľa ľudí. Veľa fotoaparátov. Už viem, čo mi chýba. Som „komorná“. Mám rada, ak ľudia pociťujú pred takýmto priestorom bázeň a tak sa aj správajú. Ak ticho sedia v laviciach, ruky zopnuté k modlitbe a z výšky na nich padá ten vymodlený pokoj. Viem, o čom hovorím. Zažila som to už aj v menších kostoloch a je to neopísateľný pocit.Mame sa týmto výletom mal splniť sen. Či naozaj, to neviem. Vtedy to tak celkom nevyzeralo. Platí pravidlo, že ak príliš veľa očakávaš, skôr sa sklameš. Ja som bola sklamaná. A tak ma nevytočila ani hádka okolo obeda a úplne nevydarené tortellini, ktoré sme jedli plastikovými príbormi. Až neskôr som si prečítala, že tieto „reštaurácie“ v okolí Vatikánu sú hanbou talianskej kuchyne. Späť do hotela sme sa viezli v tú správnu hodinu. Sardinky naložené vo vlastnej šťave. Miestnych to zjavne nevzrušovalo, len sa potlačili o čosi viac a bolo. Hlučná vrava, smiech a štyria Slováci, ktorí krútili očami a odfukovali si ulepené vlasy z čela.Večer som našich viedla svojim najobľúbenejším spôsobom, teda rovno za nosom. A ak sa ten rozhodol odbočiť vľavo, išlo sa doľava. Odviedol nás pekne k Teatro Marcello a odtiaľ na Isola Tiberina, ostrovček na rieke Tiber, kde dodnes stojí miestna pôrodnica. Ale to som ani nestihla dopovedať, lebo hundrošom sa už ďalej nechcelo a hlučne sa dožadovali návratu do civilizácie, rozumej k teplej vode a posteli.
